V předchozích studiích u pacientů s metabolickým syndromem bylo prokázáno, že agonista l, imidazolinových receptorů rilmenidin účinně snižoval ambulantně měřený krevní tlak (TK), zlepšoval metabolismus glukózy a nevyka­zoval nepříznivý účinek na plazmatické lipidy. Cílem této studie bylo prozkoumat vliv 12týdenní léčby rilmenidinem ve srovnání s inhibitorem ACE lisinoprilem na TK, koncentrace plazmatických lipidů a glukózy nalačno u žen s metabolickým syndromem.

Hypertenze není samostatným prognostickým ukazatelem perioperační mortality. Nepřímo se podílí na rozvoji kardiovaskulárních komplikací v peri- i pooperačním období, zejména u hypertoniků s kardiovaskulárními orgánovými změnami. S ohledem na posuzování závažnosti operačního rizika je třeba hypertenzi chápat jako významný faktor kardiovaskulárního rizika, podmiňující rozvoj aterosklerózy a kardiovaskulárních onemocnění. Kardiovaskulární onemocnění jsou vlastními, i když z hlediska hypertenze následnými prediktory rizika chirurgického výkonu.

Hypertenzia je veľký rizikový faktor pre kardiovaskulárne choroby a obličkové choroby. Po menopauze výskyt hypertenzie sa u žien zvyšuje na úroveň, ktorá je rovná alebo podobná ako u mužov, pričom treba zdôrazniť ochrannú úlohu hormónov ženského pohlavia.

Observačné štúdie priniesli dôkaz, že konzistentný zlomok (približne 15 - 20 %) hypertenzných pacientov má poruchu glukózovej tolerancie, ktorá môže byť ešte potencovaná antihypertenznýmí liekmi založených na thiazidových diuretikách alebo na betablokátoroch.

Vzťah medzi komponentami metabolického syndrómu, ako je definovaný správou Adult Treatment Panel III, a ambulantným tlakom krvi u hypertenzných pacientov nebol doteraz vyšetrovaný.

Vzťah medzi primárnou hypertenziou (predtým nazývanou esenciálna hypertenzia) a hypertenziou spojenou s chronickou obličkovou chorobou, je zložitý a nie celkom zrozumiteľný. Významný súvis medzi hypertenziou, spojenou s chronickou chorobou obličiek a s kardiovaskulárnymi chorobami, podporuje existenciu obvyklých mediátorov.

Generalizované retinálne arteriolárne zúženie je dôležitým znakom systémovej hypertenzie a zníženie pomeru arteriolárno-venulárneho diametra predpovedá riziko hypertenzie. Vyšetrovali sme, či tento súvis bol založený na arteriolárnom alebo venulárnom diametre a či na oboch. Táto štúdia bola založená na prospektívnej populačnej rotterdamskej štúdii (1990-1993) a zahrňovala 1900 účastníkov (>/= 55 rokov starých), z ktorých 739 osôb malo normálny tlak krvi (systolický < 120 mm Hg a diastolický < 80 až 89 mm Hg) a 1161 pre- hypertenzný tlak (systolický 120 až 139 mm Hg alebo diastolický 80 až 89 mm Hg).

Niektoré údaje naznačujú, že hypertenzia a kardiovaskulárne choroby CVD (CVD = cardiovascular disease) môžu mať podobný patofyziologický základ. A tak dyslipidémia, silný prediktor CVD, môže tiež predpovedať výskyt hypertenzie. Analyzovali sme 3110 ľudí bez hypertenzie, CVD a rakoviny zo Physicians´Health Study, ktorý poskytoval bazálne krvné vzorky krvi, z ktorých sme posudzovali celkový cholesterol TC (TC = total cholesterol) a cholesterol HDL (HDL-C), a vypočítavali sme non-HDL-C a pomer TC/HDL-C.

U zdravých subjektov s nedostatkom spánku aktuálne môže dôjsť k vzostupu tlaku krvi a aktivity sympatikového nervového systému. Predlžovanie obdobia krátkeho spánku môže viesť ku hypertenzii. To môže viesť k štrukturálnym adaptáciám a ku nasadeniu kardiovaskulárneho systému pracovať na vyššej hladine tlaku.

Sérová kyselina močová  je asociovaná s kardiovaskulárnymi chorobami. Avšak nezávislá úloha kyseliny močovej pri rozvoji kardiovaskulárnej choroby nie je celkom jasná. Táto štúdia vyšetrovala prierezovú súvislosť hladiny sérovej  kyseliny močovej s mikroalbuminúriou medzi 6771 subjektami bez diabetu alebo bez hypertenzie. Tlak krvi bol kategorizovaný ako prehypertenzia (systolický tlak krvi 120 až 140 mm Hg alebo diastolický tlak krvi 80 až 90 mmHg) a normotenzia (sytolický tlak krvi < 120 mm Hg a diastolický tlak krvi < 80 mm Hg).