Cieľom práce bolo vyšetriť
vplyv tiazolidinedionu na proteinúriu u pacientov
s nediabetickou obličkovou chorobou.
METÓDY: V otvorenej
randomizovanej prierezovej štúdii bolo 40 dospelých
s chronickou nediabetickou obličkovou chorobou V randomizovanej
podobe, jedna skupina bola liečená počas 4 mesiacov so 4 mg
rosiglitazónu, po ktorom nasledovalo 4- mesačné
obdobie štandardného liečenia. Pre druhú skupinu bolo
použité opačné poradie.
VÝSLEDKY: Bazálna
hodnota kvantitatívnej proteinurie bola 1.45 g/24 h. Pre
rosiglitazón bol pokles 0.24 g/24 h (P = 0.045). Naproti tomu
bol pre proteinúriu behom kontrolovaného obdobia trend
rastúci (0.12 g/24 h, P = 0.18). Proteinúria pri liečbe
rosiglitazonom bola nižšia než pri obvyklej liečbe. (0.36 g/24 h,
P = 0.002, 95 % CI [CI =
confidence interval = interval dôveryhodnosti]
0.15 - 0.58). Bol tu tiež pozorovaný priaznivý účinok
na systolický tlak krvi, ktorý bol redukovaný
rosiglitazónom o 7.8 mm Hg (P = 0.006, 95 % CI 2.6 - 13.1).
Hoci priemerná hladina glukózy na lačno bola len 5.8
mmol/L, bola tu významná Spearmanova súvislosť
medzi glykémiou na lačno a redukciou proteinúrie (r =
0.34, P = 0.045).
ZÁVER: Uzatvára
sa, že tiazolidinediony môžu mať istú úlohu
v manažmente nediabetickej proteinúrie rôznych
etiológií. V tejto štúdii priemerný
index telesnej hmoty bol 28.9 kg/m2. Bude dôležité
opakovať tieto štúdie u objektov neobéznych
s nediabetickou proteinúriou a tiež vyskúšať
maximálne terapeutické dávky tiazolidenedionu.
Kľúčové slová:
tiazolidindiony, rosiglitazon, proteinuria, nediabetická
nefropatia.
Autori:
Kincaid-Smith P, Fairley KF, Farish S,
Best JD, Proietto J.
Epworth Hospital, and Department of
Pathology, Faculty of Medicine, Dentistry and Health Sciences,
University of Melbourne, Melbourne, Victoria, Australia, február 2008.
Zdroj: Link.
Rozšírené 
